close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Prehistoria plemena

2. ledna 2010 v 18:38 | klaudia |  Pražský krysařík
Kedy a kde sa prvý pes pripojil k ľuďom a kto boli jeho predkovia, v súčastnosti niekto ťažko zistí. Dnes sa pes považuje za zdomácnenú formu vlka. Kedysi v histórii sa k ľudským tlupám pripojili predchodcovia našich dnešných psov. Najprv ako zberači odpadkov, potom ako strážcovia, neskôr ako pomocníci pri love. V kynologickej literatúre sa sústavne opakuje, že predkovia väčšiny psích plemien boli predhistorický psy popísaný Rutimeyrom, Studermom, Anučinom, Woldrichom a inými. Medzi týmito predkami zaujal miesto pes bažinný (Canis familiaris palustris), ktorého pozostatky našiel Rutimeyer pri vykopávkach kolových stavieb pri švajčiarských jazerách. Ďalší bádatelia označili tieto údaje za nezodpovedajúce. Nálezy psa bažinného neboli Torfspitze sú síce čestnejšie ako ostatné predhistorické psy, pochádzajú z archeologických vrstiev rôzneho veku. Keď porovnáme výskyt týchto pozostatkov s dnešným plemenom špica, zistíme že sa prekvapivo zhodujú. Torfspitz bol takisto ako dnešný špic v podstate severským zvieraťom. Porovnaním sa však zistilo, že lebky sú si podobné len v základných črtách, vo veľkosti, ale detaily sa dosť líšia. Je teda pravdepodobné, že v praveku a v staroveku sa v severnej polovici Európy v Ázii vyskytovala rada foriem malého psa s klenutou lebkou, špicatým čumákom a inými znakmi dnešného špica. Nešlo o jediné plemeno, skorej o typ psa prispôsobeného životu v drsných severských podmienkach. Bol odlišný od južných typov psov, napríklad chrtov alebo dlhonohých honičov. Tieto psy ani nemuseli pochádzať z jednej oblasti a mať rovnakých predkov.
Nedá da určiť z ktorej časti Európy alebo Ázie pochádzal praotec všetkých pražských krysaříkov a ako vyzeral. Nemôžme určiť ani to, ako vyzerali malinký psíci, ktorých Karol Veľký dostal ako dar. Určité je však že chov malinkých psíkov, či už boli označovaní ako ratlíci alebo pinčovia, je v Čechách tradičné. Najprv boli v domácnostiach chované na chytanie potkanov a iných hlodavcov. V dobe keď už bola známa kanalizácia a vyšší stupeň hygieny sa z nich stali mazlíčkova mestských obyvatelov. Či to boli pražský krysaříci, alebo trpasličí pinčovia, či krížence obidvoch plemien není jasné.
Drobnunký čierno-pálený psík s guľatou hlavičkou a uslzenými očkami sa objavuje v čechách. Zaujal už niekoľkokrát kynológov a povzbudil ich k obnoveniu, či vytvoreniu tohto českého plemena. Jedným z prvých, kto propagoval tento typ malinkého českého plemena pripominajúceho pinča bol pán Emil Jech z Roztok u Prahy. V historických prameňoch vypátral a potvrdil existenciu malého psa, možno predchodcu dnešného pražského krysaříka, už v období českého kniežaťa a kráľa Vladislava II. V minulosti bol pre tohto psa najviac rozšírený početnejší nemecký názov ratlík (z nemeckého slova Ratter - krysař). Od českého prekladu tohto mena je odvodená zdrobnenina Krysařík. Podľa Emila Jecha, ktorý sa v článku Ratlík v dejinách odvoláva na nemeckého kronikára Einharda, životopisca slávneho panovníka, obdržal Karol Veľký od českého kniežaťa malého psíka, ako posla mieru všetkých sporov a nedorozumení medzi nimi. Francúzsky kronikári zaznamenali, že vojiska Karla Veľkého sa v roku 805n.l. stretli s českými vojiskami pri hradišti Cannburg . V bitke síce neboli české vojiská porazené, ale politicky nejednostné české kniežatstvo mohlo dúfať, že tak isto úspešne odolajú i ďalším prípadným útokom mocného západného suseda, preto sa niektorý z českých vodcov rozhodol k zaplateniu za mier (latinsky tributum pacis) a k nemu pripojil i symbolický dar - malého psíka.
V kronike poľského kronikára Galla Anonyma sa uvádza, že poľský kráľ Boleslav II. Smelý (1058-1080) bol veľkým milovníkom loveckých a iných plemien psov. Z jeho dvanástich psíkov si najviac obľúbil dvoch ratlíkov, pochádzajúcich z čiech. Autor knižky označil týchto psíkov zdrobneninou "ratlíčkovia" a ďalej o nich písal: " V žilách našich psů koluje nejen krev polská, ale i krev česká, krev ryze slovanská, krev darovaná." Zmienka o darovanej krvi potvrdzuje skutočnosť, že obidva psíky dostal darom. Poľský kronikár však neuvádza meno darcu, ani osobnosť, ktorá by s týmto darom bližšie súvisela. Keďže si poľský kráľ daru velice vážil, môžeme predpokladať že išlo o vznešený dar od českého kniežaťa. Francúzsky dejepisec Jules Michelet sa vo svojom diele Historie France zmieňuje otroc ratlíkoch. Píše o živom dare ako symbole vernosti a oddanosti, ktorým Karol IV. uctil francúzskeho kráľa Karla V. pri svojej návšteve Francúzska roku 1377. Začiatkom roku 1380 odkázal umierajúci Karol V. dvoch z jeho troch darovaných psíkov svomu 12-ročnému synovi Karlovi VI. Osobnosť českého kráľa a cisára Karla IV. kladie do popredia v súvislosti s chovom ratlíkov aj profesor Weiss vo svojom diele Geschichte Mannigfaltigkeiten von Hunden (Dejepisné rozmanitosti o psoch). Autor poznamenáva: "Ve víťaznem pochodu člověka na zemi jsou krásnym článkem okamžiky, kdy vědomí přátelství a oddanosti se projeví živým darem... Oním živým darem je krásny exemplář ratlíka darovaný českým králem Karlem IV. Jindřichu Baderovi, majiteli dvorce Bederhof nedaleko Kašperských Hor. Byl to dar nevšední, kromobyčejný už proto, že jeho hodnota vyrůstala z poctivých, nezištných, a přitom znamenitých služeb všedných dnů, měsíců a roků, které šumavský sedlák prokazoval Karlu IV."
O kráľovi Vácvalovi IV. (1378-1419) sa rozpráva, že večer chodieval v prestrojení do hostinca U Krále Brabantského v blízkosti Hradčan. Na tajných výletoch so sebou mával svojho obľúbeného ratlíčka. Po objavení Ameriky zrejme darovala Izabela Španělská alebo Ferdinand III. českému panovníkovi malého psíka pochádzajúceho z americkej koristí - čivavu. Nikde neni zaznamenané žeby bol tento psík darovaní na český dvor, ale vzľadom k dobrým stykom obidvoch rokov a vzľadom k tomu, že sa títo malí psíci objavili na vladarských dvoroch okolo Stredozemného mora, nemôžme túto zámienku vyvrátiť. Profesor Weiss venuje vo svojom diele zvláštnu pozornosť dobe cisára Rudolfa II. O tomto panovníkovi okrem iného píše: "Rodolf II. (1576-1611) , ktorého hlavnou snahou bolo odhaliť tajomstvo alchymie, nachádzal vždy útechu a jasnú myseľ uprostred svory loveckých psov a štyroch ratlíkov - krysaříkov. Vysoké topánky, zelený zamatový kabát, nízky klobúk s veľkým perom, lovecká trúbka zavesená na prsiach, tesák po strane, na ramene zavesený samopal, svorka loveckých psov a štyria ratlíci, to bola spoločnosť, v ktorej nachádzal Rudolf II. útechu a radosť. Živú radosť rozdávať, darovať tým, kto si uznanie zaslúži, ola jeho podstatou. Rudolfovou snahou bolo nielen živú radosť rozdávať, ale aj znásobovať, rozmnožovať. V tomto smere sa chovatelská starostlivosť darila, a prinášala na tú dobu pozoruhodné výsledky. Z pôvodných štyroch jedoncov sa potomstvo znásobilo na 18 ratlíkov. Bola to vzorná ukážka jeho chovateľskej práce. Z tohto počtu už bolo možné obdarovávať, ale vždy len ako projav najväčšieho priateľstva a úcty." Autor ďalej cituje a uvádza významné osobnosti, ktoré boli obdarované. Medzi ne patrili napríklad: Rudolfov osobný lekár Guazinomi, pražský primas Václav Krocín z Drahobejle. Vratislav z Pernštejna, Rudolfov tajmoník Feramont, Krištof Truchsetz z Waldburgu a tiež Rudolfova kuchárka Alžbeta Romcová, neskorej aj manželka Jana Bolsatia - rektora v Košiciach. Tej cisár daroval dvoch krásnych ratlíkov za poctivé a verné služby.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama